Prečo by sme mali rozvinúť emočné zručnosti, ktoré naši rodičia nikdy nemali

Chcem ti povedať skvelú správu - Môžeš sa stať vlastným rodičom, prevychovať sa a prevziať tak zodpovednosť a moc do vlastných rúk. 

Už nemusíme ukazovať prstom, obviňovať ostatných a byť v pozicií nešťastníka, ktorý sa proste narodil do dysfunkčnej rodiny. Málokto má to šťastie, že sa narodí do kompletne zdravej a funkčnej rodiny. Je viac tých, ktorí to šťastie nemali a preto mi príde veľmi dôležité, baviť sa o tejto problematike nahlas.

Ako malé deti, nevieme čo robiť so všetkými tými emóciami, ktoré v nás sú. Môžeme dokonca dostať aj nálepku "príliš" emotívne dieťa. Potrebujeme niekoho, kto nás nasmeruje a vysvetlí nám, prečo sa cítime ako sa cítime a pomôže nám, cítiť sa lepšie.

Emócie chápem ako vodu. Môžu byť v podobe pokojnej hladinky mora (keď s nimi vieme pracovať) alebo môžu byť ako ničivý hurikán (keď nás prevalcujú a nevieme čo s nimi). Samozrejme, každý znás môže mať odlišnú intenzitu, s ktorou prežíva emócie. Ale každé dieťa potrebuje, aby mu niekto skúsenejší, najčastejšie to je rodič, poradil a ukázal ako to zvládať. Čo sa deje väčšinou je, že dospelák, ktorý je na blízku si sám nevie poradiť so svojimi emóciami, a tak to bohužiaľ nedokáže adekvátne naučiť.

Okej, takže väčšina z nás sa nenaučí v detstve ako zdravým spôsobom zvládať svoje emócie. Aký bude teda následok? 

Výsledkom bude, že sa z nás stanú dospelé bytosti, ktoré v sebe majú stále tie isté emócie, a správajú sa k nim tak, ako sa to doposiaľ "naučili". Tie hlasy, ktoré sa ozvú, keď prežívate sklamanie, strach, žairlivosť, hnev, smútok, hanbu, zlyhanie, bolesť. (tieto emócie sú vnímané ako "negatívne" a sú často tie, s ktorými potrebujeme najväčsiu pomoc, keďže s pocitom šťastia a radosti až takú pomoc nepotrebujeme, aj keď niektorí rodičia mohli svoje dieťa "naučiť" niečo dysfuknčné aj pri prežívaní pozitívnych emócii, napríklad ak sa dieta až príliš teší alebo je až príliš úspešné, môže zrkadliť danému rodičovi jeho mizernú životnú situáciu alebo jeho nenaplnený potenciál, a môže byť za to pokarhané alebo ponížené...)

Takže ten hlas, ktorý sa ozve, keď sa vynorí emócia. Započúvali ste sa niekedy, čo ten hlas hovorí?  Je to hlas vášho rodiča, že? Alebo niekoho iného, kto vás vychovával a mal na vás najväčší vplyv. Ak na sebe pracujete, je veľká šanca, že sa vás to už netýka a tento hlas pomaly nahradzujete, iným hlasom. Poďme si teraz povedať, ako tento hlas nahradiť. 

V prvom rade, si uvedomte, že vy ste rodičom pre svoje emócie odteraz až navždy, už to nie sú vaši rodičia. Ich výchovná úloha skončila. (Malá vsuvka - do 8 rokoch je dieťa formovateľné a nasáva všetky informácie a programy ako špongia, ktoré sa do neho zapíšu.) Je to oslobodzujúce zistenie a zároveň veľká ťarcha na našich pleciach, čo?  Áno, ale čím skôr začneme, tým ľahšie a lepšie sa nám bude žiť, to vám sľubujem. 

Pocit vďačnosti za to, čo všetko ste do vienka a do batôžka za tých prvotých 8 rokov života dostali, je prým krokom. Oceňte všteko to dobré, z čoho môžete teraz čerpať, za čo ste vďační. Akokoľvek zlé to bolo, pokúste sa začať tým, že nájdete aj to, čo vás vaši rodičia naučili skvelo a za čo im teraz môžete poďakovať. Naučili vás ako tvrdo pracovať, ako byť zodpovedný, poctivý, skromný, slušný, láskavý k prírode, šetrný, ako si ceniť maličkosti, ako ... (doplňte si tam prosím čokoľvek čo sa vám tam hodí) a poďakujte vduchu za všetko dobré. Boli vám učiteľmi, či už si to uvedomovali alebo nie. Naučili vás aj veľa dobrého. 

Namiesto toho, aby sme čakali, že nám všteky odpovede a riešneia spadnú z neba, poďme si vyhrnuť rukávy. V tomto článku vám neponúknem konkrétny návod na to, ako byť rodičom, ktorého potrebujete, lebo to viete len vy. Ja viem iba to, akým rodičom sa potrebujem stať ja sama pre seba. Poviem vám ale, prečo by ste mali tvrdo pracovať na tom, aby ste zistili ktoré emočné zručnosti sú tie, ktoré sa potrebujete naučiť. 

Dôvod č.1 - Aby ste mohli toto poznanie a tieto zručnosti odovzdať raz svojim deťom. Batôžtek, ktorý v 8 rokoch budú mať naše deti, nebude prázdny, buďme k sebe úprimní... sme len ľudia, zlyhávame, robíme chyby ale to neznamená, že sa nemôžme snažiť o to, aby tam neboli rovnaké sra*** ako v tom našom batôžku.

Dôvod č.2 - Naučíme sa to, čo sa potreboval naučiť aj náš rodič, ale nevedel/nemohol. Ak ste napríklad vyrastali v rodine, v ktorej ste boli za slzy pokarhaný so slovami, že ste slaboch a nabudúce by ste sa mali naučiť ako zvládnuť situáciu bez prebytočných sĺz... s veľkou pravdepodobnosťou máte teraz problém, ukázať svoju bolesť (nielen svetu) ale aj svojim najbližším. Držíte to všteko v sebe, pod pokličkou, aby nikto nevidel, že tam vo vnútri vás niečo zabolelo... a ako veľmi. Neplačete buď vôbec, alebo potichu a sám. Prejav smútku považujete za slabosť. V tomto prípade ste sa nenaučili ako sa správať ku svojmu smútku, žiaľu, bolesti a ako k nej láskyplne a múdro pristúpiť. Ak sa to začnete postupne učiť, a dovolíte si, aby ste sa postupne v tejto oblasti prevychovali, získate tak nástroj, ktorý by mohol pomôcť aj vašim rodičom. nehovorím, že to je zámerom, pomôcť, zmeniť a prevychovať našich rodičov - len to nie, to je cesta do pekla podľa mňa, nechcime ich prevychovať, nie sme ich rodičia. Je už dosť ťažké stať sa vlastným rodičom a následne rodičom pre svoje deti, nedávajte si na plecia ešte ďalšie rodičovstvo... Ale je tu skvelá príležitosť, ako sa im odvďačiť, nie z pozície, "teraz som lepší ako ty rodič, lebo viem to, čo si ty nevedel" ale z pozície "som ti vďačný za tvoju starostlivosť a chcem sa nejakou formou odvďačiť postarať aj ja o teba"

Dôvod č.3 - V partnerských vzťahoch zrkadlíme to, čo sme videli ako deti v našej rodine. Hľadáme niekoho, kto zaplní tú čienru dieru, ktorú vytvorili naši rodičia.  Je veľmi dôležité, aby sme si batôžky vyprázdnili čo možno najviac ešte pred tým, než ich niekomu vysypeme na plecia a povieme mu "tu máš, vylieč ma, vyrieš za mňa moje rany a zaceľ ma." 

Chcem ešte dodať, že na prevýchovu nie je nikdy neskoro. Môžme začať teoreticky už v 8 rokoch (aj keď, koho by to bavilo keď môžeme pozerať rozprávky a hrať sa, že..)  alebo aj v 80-tich. Prevýchovu vnímam ako určitý nástroj, ako sa naučiť správať sa k sebe láskyplnejšie a súcitnejšie, a to je to, čo väčšina z nás potrebuje ako soľ. Tento článok vznikol na podnet Jaya Shettyho a jeho podcastu 6 reasons why we should develop emotional skills our parents never had.

Deň, kedy si uvedomíš, že tvoji rodičia mali pravdu, je deň, kedy ti tvoje deti začnú hovoriť, že sa mýliš.

Nedostali sme bezchybnosť a rovnako tak nedáme bezchybnosť. 

Deti nerobia to, čo im povieme, aby robili. Robia to, čo robíme my. Nepočúvajú nás. Napodobňujú nás.