David Goggins - Can't hurt me 

"Neboj, nie si v tom sám. V každom meste, v každej krajine, po celom svete, chodí po ulici milíon zombiekov - ľudí, ktorí sú závislí na komforte, s mentalitou obete, neuvedomujú si svoj vlastný potenciál. Viem to, pretože týchto ľudí stretávam a počujem o nich neustále, a tiež preto, že som bol kedysi jedným z nich. " David Goggins

Málokto ma dokáže v dnešnej dobe zaujať, motivovať, prinútiť sa zamyslieť, alebo nadchnúť. Tomuto človeku sa to rozhodne podarilo. 

David Goggins alebo aj - The hardest motherfucker on the planet - ako sa sám rad prezýva, je dôkazom toho, že keď človek naozaj ovládne svoju myseľ, dokáže aj nemožné. Príde mi, že s tým ako narástlo množstvo autorov, speakrov, motivátorov, youtuberov, influencerov... tak sa mi ťažšie hľadá v tej kvantite niečo naozaj kvalitné. Tento pozoruhodný človek je ihla v kôpke sena a veľmi rýchlo potom, čo som si s ním vypočula rozhovor, som si objednala jeho knihu Can't Hurt Me  (v prekl. Nemôžeš ma zraniť). Kniha je napísaná dosť dobre, po celú dobu som mala pocit, že spolu s Davidom prežívam všetky jeho emócie.

Keď sa ho pýtali, prečo napísal knihu v ktorej opísal jeho najzraniteľnejšie a najbolestivejšie momenty života, odpovedal takto: "Aby si ľudia mohli povedať - panebože, on sa z úplnej životnej trosky stal takýmto človekom? "  Bol na dne. Ovládnutím mysle sa dostal až na vrchol. Samozrejme nie cez noc. Mať moc nad svojou mysľou je niečo, čo môže vyznievať jednoducho, no... nie je. 

David vyrastal v New Yorku do svojich 8 rokoch s obidvoma rodičmi, neskôr už iba s mamou v meste Brazil (Indiana). Svoje detstvo považuje a označuje ako peklo na zemi. Otec alkoholik, bijúci deti, i mamu. Nielen že doma to bolo horšie než nočná mora, v škole sa stretával s rovnako hrozivým prístupom. Už ako malému sa mu vyhrážali, že ho zabijú pre jeho farbu pleti. Spomína ako pred ním v detstve zastavilo auto a preto, že bol čierny mu chcel niekto streliť guľku do hlavy. Vo svojich 20-tich rokoch nevedel poriadne čítať (úroveň žiaka 4.triedy ZŠ). Horko ťažko dokončil strednú školu, aj to vďaka tomu, že sa veľmi rýchlo naučil ako podvádzať a klamať. Ako v škole, tak aj v živote. Všade kde bol, sa cítil veľmi neisto. Po škole si našiel prácu, ktorá mu ledva pokryla mesačné výdavky, oženil sa, neskôr sa rozviedol, znovu oženil, znovu rozviedol... Prejedaním sa si kompenzoval zranenia z detstva a tak trpel nadváhou. Ako sám hovorí ,,bol som tučný a hlúpy".

Keď sa pozrel do zrkadla, nepáčilo sa mu koho tam vidí.

Poznám tie prelomové momenty, kedy sa človek pozrie do zrkadla alebo celkovo na svoj život, a nepáči sa mu, čo tam vidí. Kedy sa už nedá pokračovať ďalej. V starom spôsobe života. Bol na tom veľmi zle. Povedal si, že chce byť pyšný na svoj odraz v zrkadle, a preto už ďalej odmieta sedieť na gauči v komfortnej zóne a obviňovať svoje okolnosti, svoju minulosť, ľudí, ktorí mu kedy ublížili za svoje nešťastie.

Jediný spôsob, ako sa pohnúť dopredu, je ísť naspäť tam, kde to všteko začalo - do detstva.

Veľmi dobre vedel, že jediným možným spôsobom, ako sa vnútorne vyliečiť zo všetkých tých rokmi nahromadených zranení, je ponoriť sa pekne do hĺbky. Vo svojej mysli sa stretol s každým, kto mu kedy ublížil. Prestal ukazovať prstom na iných. Prevzal zodpovednosť za to, čo sa stalo. Vedel, že všetci tí ľudia, vrátane jeho otca, s ním už nie sú a nemajú nad ním žiadnu moc. Je dospelým človekom, už nie je tým malým vystrašeným chlapcom.

Ľudia v našom okolí nám často hovoria nie to, čo potrebujeme počuť, ale čo chceme počuť,

Je veľmi dôležité pomenovať veci také, ako sú. Accountability Mirror (prekl. Zrkadlo zodpovednosti) je proces, ktorý si sám vymyslel, aby si na rovinu, bez servítky, povedal ako na tom je. ,,Bol som naozaj tučný, a musel som si narovinu priznať, že som tučný, žiadne trochu som pribral. Žiadne sladké rečičky okolo. Prečo? Pretože to konečne nastaví štartovný bod. Miesto od ktorého sa dá začať, pohnúť dopredu."

Ak sa ti nepáči tvoj životný príbeh, musíš ho prepísať.

A tak začal prepisovať svoj nešťastný životný príbeh. Začal intenzívne trénovať. S tým ako fyzicky posilňoval svoje telo, začal trénovať aj svoju myseľ. Ťažko sa mi popisuje proces, akým to urobil, napísal o tom 300 stránkovú knihu. Je to niečo, čo človek musí zažiť. Keď je človek na pokraji síl, duševných či fyzických, nachádza sa na mieste, kedy si môže vybrať - buď sa vzdá a skončí alebo sa nevzdá a prekoná samého seba. Takto nejako sa trénuje myseľ, neustále vstávanie a skúšanie znovu a znovu a znovu. Postupné posúvanie hraníc - to, čo bolo nemožné, je zrazu novým štandardom. Keď sme na pokraji síl, sme niekde na 40-tich percentách svojej celkovej výkonnosti, aspoň podľa Dávida, ktorý to zistil, keď si zabehol svoj ultramaratón. V 80 kilometroch, kedy už vylučoval namiesto moči krv, a myslel si, že je absolútne na pokraji síl, nezastavil sa a zabehol ďalších 80 kilometrov. A vtedy pochopil, že človek ani len netuší, čoho je schopný. 

Má na svojom konte viaceré rekordy a ocenenia - je držiteľom Guinessovho rekordu za to, že za 17 hodín urobil 4 030 zhybov... Ďalej si zabehol 160 kilometrový ultramaratón za 18 hodín, niekoľkokrát... Zabehol si aj jeden z najbrutálnejších pretekov na svete cez údolie smrti, tzv. Badwater. Je toho dosť, čo dokázal, ak vás zaujímajú jeho nadľudské úspechy, navštívte jeho stránku.

Pre niekoho to môže všetko vyznieť ako jeden typický americký príbeh s happyendom. A zavrie tento článok. A možno bude aj naďalej žiť vo svojej komfortnej zóne. 

A možno to niekoho zaujme rovnako ako mňa, a povie si, WOW. Keď on, tak aj ja. Verím, že v niekom z vás, kto si prečíta jeho príbeh, jeho knihu, sa tiež zasadí semienko, ktoré vám nedovolí žiť život rovnakým spôsobom. A vyjdete zo svojej komfortnej zóny. Naučíte sa ovládať svoju myseľ a zdokonalíte svoju sebadisciplínu. Verím, že sa nájde aj hŕstka takýchto bláznov :) 

Mnohí ma označujú za blázna. Chcem byť neobyčajní medzi neobyčajnými. 

David Goggins je bývalý člen NAVY Seal (námorná zložka Ozbrojených síl Spojených štátov) a jediný NAVY Seal člen, ktorý absolvoval kompletný SEAL tréning vrátane 2 týždňového hell weeku. Hell week je špeciálny tréningový program nadizajnovaný tak, aby človeka duševne zničil a dostal ho až na samé dno.

Neustále posúvanie hraníc toho, čo sa zdá byť nemožné. To je najväčším motorom pre tohto pozoruhodného človeka, ktorý tvrdí, že aby človek mohol uspieť, musí najprv zlyhať. Život je jeden veľký test, a v zlyhaní a utrpení sú všetky odpovede.

Najdôležitejšia konverzácia je tá, ktorú vediete sami so sebou.

Keď bol David na dne, predstavoval si, že sa po smrti stretne so svojím stvoriteľom. ,,Môj stvoriteľ o mne bude vedieť všetko, ale že úplne všetko. Ukáže mi tabuľu, na ktorej budú vypísané všetky veci, úspechy, ocenenia, vlastnosti, situácie, ktoré by nastali, keby som dosiahol svoj potenciál. Bolo by tam David Goggins, zabehol 130 kilometrov, urobil 4000 zhybov, inšpiroval milióny ľudí, napísal bestseller, prednášal po celom svete, a mnoho ďalšieho. V mojej predstave som povedal Bohu, že sa musel pomýliť, že to predsa nebol môj život. Boh na mňa pozrel a odpovedal mi - ale mohol byť. keby si sa o to pokúsil."